Motto: Být potentní znamená být opravdu silný, ale ne jako kulturista. Nejlépe tímto slovem vystihnete intenzivní vůně, silné kouzelné lektvary, nebo velmi vlivné lidi. Z latinského potentum, což znamená "síla", je to právě ono jádro nezměrné síly, jež uplatňuje svůj vliv v morálním či fyzickém smyslu. Potentní otázkou se dostanete k jádru věci a zažehnete skutečně seriózní diskusi. Jako se jednou zeptal skladatel Igor Stravinskij: "Jaká síla má větší potenciál, než láska?"
Právě k onomu odkazovanému pojmu
"potenciál" nás potenciuje - čili navádí, postrkuje a směřuje - něco, co se dosud neprojevilo, ale neviditelně bublá pod porvchem, bezpečně ukryto obyčejně se dívajícím očím. Skutečná síla - potentum - je onou kvantově fyzikální "silou ticha", hlasem tiché písně kosmu, která neslyšně a neviditelně na pozadí utváří podmínky pro formaci manifestující se síly a vlivu, čekajících na umístění na vlastní umístění do příhodné drážky naší konsenzuální reality, v níž se postupně projevují ve formě vln společenských jevů a událostí, formujících vnímání našeho společně sdíleného světa.
Potenciál je volně plující silou - vlnou- jež čeká na své uchopení a použití. Nemá charakter. Není dobrá, ani zlá. Nemá podobu, kterou bychom mohli opřít o nám známý popis, či ji umístit do představy. Nemůžeme ji vnímat pomocí lidských smyslů, ani ji empiricky měřit pomocí současné karteziánské vědy. Můžeme ji nejasně pocítit ve formě záblesků, či zášlehů kosmické energie na úrovni, kde bytostně cítíme, že je naší nejzákladnější součástí. Můžeme dojít k poznání, že řídí naše kroky a uvádí do pohybu události, jimiž jsme v pozitivním či negativním smyslu konfrontováni. Můžeme se s ní dokonce naučit spolupracovat a alespoň částečně tak sledovat její tok a dopad na náš život. Můžeme uvidět, tedy alespoň částečně zachytit smysl ve zdánlivém chaosu mnohdy nepříjemně se projevujících životních událostí, což nám umožňí se alespoň částečně ozdravit v rovině, která se následně velmi pozitivně promítá do našeho každodenního života.
Noc [feminimum] pojídá den [masculinum], jenž v sobě nese vzpomínku na předešlou noc. S prvními paprsky nového dne, jenž se rodí ze vstřebané noci se v něm noc pomalu rozpouští a stává se jeho přirozenou součástí. Jedno bez druhého nemůže existovat, protože se plodí i požírá navzájem. Jedno je současně druhým a pomocí nesutále probíhající metamorfózy se jen dočasně jeví v té či oné formě, kterou vkládáme do představy a popisu jako jev zvaný noc a den. Rodí se den z noci, nebo noc ze dne? Říkáme tomu cyklus - životní cyklus - který je řízen určitými kosmickými zákonitostmi. Každý cyklus v sobě ovšem nese zvláštní "slabá" místa přelomu, jež potenciují k překročení běžného a profánního směrem k neobyčejnému a kouzelnému, tedy tomu, co se běžně nachází za hranicí možného. Jedním z takových mezních míst v pravidelně se opakujících cyklech je letní slunovrat, což je okamžik, kdy Slunce vstoupí do znamení Raka. Na rok 2014 připadá tento okamžik na 21. června ve 12:52 hod. V takovou chvíli je potentum masculinum na svém vrcholu a projevuje se nejdelším dnem a nejkratší nocí v roce.
Svatojánská noc je evropský lidový svátek slavený v předvečer 24. června, svátku Jana Křtitele. Navazuje na předkřesťanské oslavy letního slunovratu jako jsou slovanská kúpadla nebo anglosaská Litha.
Typickým prvkem této noci jsou svatojánské ohně, pálené na kopcích. Symbolicky představují slunce, které je v době letního slunovratu na vrcholu sil. Tyto ohně se pro získání síly přeskakují, zapalují se v nich košťata, kterými se pak krouží a v některých částech Evropy se z kopců pouští hořící kola či sudy, symbolizující putující slunce. Důležitým prvkem je i svatojánské čarování, týkající se především sběru bylin a milostné magie. S magií lásky souvisí víra v „devatero bylin“, květy natrhané v noci tajně na louce, ze kterých dívka uvine věneček a pak s jeho pomocí zjistí koho si vezme. Některá jiná svatojánská milostná kouzla slouží i přímo k přinucení mladíka aby se do dívky zamiloval. Dále se věří, že v tuto noc lze nalézt zlaté kapradí.
Zdroj: Wikipedie
Z výše uvedeného vyplývá, že Svatojánskou noc můžeme směle považovat za důstojnou oslavu konce vlády cyklu dne (světla), vyjádřeného v podobě mužského principu plodné síly (rohy býka, o kterým ještě bude řeč). Od této chvíle se opět velmi nenápadně a pokradmu ujímá vlády opačný princip noci (tmy) a postupného vstřebávání všeho aktivního [feminimum], aby vstřebané mohlo uzrát a dalo tak pontciálně vzniknout něčemu novému. To nové se dotýká místa zimního slunovratu, kdy se "zemřelé" a "vstřebané" slunce opět znovu "zrodí" a vydá se na svou novou pouť. Ono "zmrtvýchvstání" má svoji symboliku v narození Ježíška [masculinum potentum], kterého právě v této době oslavujeme postřednictvím svátku vánoc. Archeologické nálezy i písemné prameny dokazují, že roční cyklus Slunce byl odedávna v centru pozornosti lidských bytostí nejrůznějších kultur, na různých světadílech. Letní slunovrat, kdy je Slunce na obloze nejdéle a nejvýš, se vždy těšil mimořádné pozornosti a byl mu přisuzován magický význam. Během nejkratší noci v roce byly možné i věci, které jindy nepřipadaly v úvahu, a věřilo se, že se dějí zázraky. Opředenou pověstmi o pokladech, vílách, skřítcích, ale i nespoutaných sexuálních orgiích se během ní tančilo, zpívalo, přeskakovalo přes očistný oheň a dovoleno bylo i to, co se jindy nesmělo. Na partnerskou věrnost se v tento den příliš nedbalo a u ohně vznikl nejeden nový pár, jenž se pak společně odebral do lesa hledat květ zlatého kapradí. V lese toho však bylo k vidění mnohem víc - podle různých pověstí bylo v tuto noc možné komunikovat s vílami či skřítky nebo objevit tajemný poklad a získat ohromné bohatství, o což se pokoušel nejeden odvážný mládenec.
Čarodějky zas o svatojánské noci vyrážely sbírat byliny, které jsou v této době obdařeny tajemnou mocí a zvláště účinné. Mocnou svatojánskou bylinkou je třezalka, která umí přinášet dobrou náladu a zahánět deprese. Zlé síly a černou magii vám pomůže od těla udržet pelyněk černobýl.
Do rukou se mi dostal pozoruhodný autorský text na toto téma, který s vámi velmi rád sdílím.
Letný slnovrat bol jedným z najväčších pohanských staroslovenských sviatkov, kedy ľudia slávili najdlhší deň a najkratšiu noc v roku. Slávili slnko a najmä plodnosť. Aj Škandinávci slávili tento sviatok a nazývali ho Solvend (lat.; sol – Slnko, vend – rotovať, obrat), alebo Midsommar (švédsky; stred leta). Je zaujímavé, že Solvend znie takmer rovnako ako Sloven, však? Slnko (nazývané aj Ján, Jún) bolo na letný slnovrat najsilnejšie, najvyššie bolo nad obzorom a najdlhšie na oblohe z celého roka. Ak ho personifikujeme, môžeme ho na letný slnovrat prirovnať k švárnemu junákovi (švárny od slova Svarga, čiže Slnko, Česi z toho majú svářet a my zvárať), to znamená, že bolo silným mladým mužom v najlepšom veku. Švárny znamená horúci presne ako v angličtine, kde na označenie sexi muža, alebo ženy použijeme výraz hot, horúci. Na zimný slnovrat je Slnko naopak staré ako šedivý deduško a zomiera, aby tri dni po zimnom slnovrate opäť “vstalo z mŕtvych”/”vzkriesilo sa”/”narodilo sa”/”prebudilo sa” ako bábätko, ktoré silnie, mocnie, rastie, pribúda, mení sa na malého chlapca a potom na sexi muža. Je to nekonečný kolobeh života na Zemi. Na letný slnovrat mládenci pálili ohne z dubového dreva, do ktorého udrel Paromov blesk. Všimnite si, že hovoríme o strome, ktorý bol hromozvodom pre nebeské sily do Zeme. Muselo sa jednať o dubové drevo, pretože práve dub sa zo všetkých stromov najčastejšie stával terčom blesku.
Chlapci preskakovali vatry a v momente, keď boli vo vzduchu nad ohňom, želali si nejaké želanie. Verili, že čarovná moc ohňa im želanie splní. Najčastejšie si želali nejaké dievča, ktoré sa im páčilo. Taktiež zvykli zapáliť drevené koleso z voza znázorňujúce slnečný kotúč, Svargu, kalendár, kolobeh života, a to potom spúšťali z brehu do rieky. Točiace sa koleso života totiž tvorilo podstatu staroslovenskej náuky o harmonickom živote.
Dievčatá si na letný slnovrat plietli vence, ktoré si potom kládli na hlavu a neskôr ich hádzali do rieky, aby z nich vyčítali budúcnosť. Keď veniec odplával ďaleko, ženích mal byť z ďaleka. Keď sa zachytil na brehu poblízko, ženích mal byť miestny. A keď sa veniec potopil, bolo to zlé znamenie. Ak nablízku nebola rieka, ani potok, hádzali vence na strechu domu a podľa toho, o koľko radov šindľov sa zosunul, o toľko rokov sa dievča malo vydať.
Dievčatá tiež venčili rohy dobytka v maštali.
Letný slnovrat bol oslavou plodnosti. Mladí verili, že pod papraďom, ktorý počas toho dňa rozkvitne, je ukrytý poklad. Hoci papraď nikdy nekvitne, mladým to nebránilo v tom, aby ho aj tak išli hľadať do lesa. Niekedy ho hľadali až do rána a na jar s návratom bocianov prišlo bábätko. Z toho potom vzniklo príslovie, že bociany nosia deti.
Pozrime sa teraz, ako uctievali svätého býka Hapiho v starom Egypte.
Hapi - posvätný býk, stelesnenie Slnka so slnečným kotúčom medzi rohmi
Hapi - bol posvätným býkom boha Ptaha, uctievaný v Memfide, v starom Egypte. Jeho grécke a latinské meno bolo Apis. Znamenalo “ukrytý”, pretože musel byť odhalený medzi ostatným dobytkom na základe špeciálnych znakov. Hapiho kult sa začal pred takmer 3000 rokmi pred naším letopočtom. Čo sa vtedy dialo v Karpatskej kotline? Hapi zaujímal medzi posvätnými zvieratami Egypťanov jedno z najpoprednejších miest. Jeho honosný kult uvádzal neegypťanov do údivu. Spomienka na Hapiho nikdy nevymizla z pamäti ľudí; ak nie ináč, žila aspoň v trocha zdeformovanej podobe “zlatého teľaťa” z biblie.
Hapi bol vždy iba jeden. Bol to osobitne vybraný býk, o ktorom Egypťania verili, že sa doňho vtelilo Slnko (vteliť ako vstúpiť do teľaťa). Hapi bol teda stelesnením/steľatením (boha) Slnka na Zemi. Slovo telo teda mohlo prebrať druhotný význam až následne pokresťančením zo slova teľa. Hapiho splodilo nebeské svetlo (Slnko, Mesiac, blesk), ktoré zostúpilo na panenskú kravu. Hapiho matke, krave, bol zasvätený špeciálny kult.
Stať sa posvätným býkom Hapim nebolo ľahké. Hapi musel mať 29 osobitných znakov. Hérodotos uvádza iba päť: čiernu farbu, na čele trojuholníkovú bielu škvrnu, na chrbte obrazec v podobe orla, v chvoste trojfarebné chlpy a pod jazykom výrastok v podobe skaraba.
Hapi bol znázorňovaný so slnečným kotúčom (vencom) bohyne neba Hathor medzi rohmi, s posvätnou kobrou, s trojuholníkovou škvrnou na čele a s ozdobnou pokrývkou v tvare orlích krídel na šiji. Hathor bola matka a manželka boha Slnka, bohyňa lásky a radosti, ochrankyňa žien a zomrelých – uctievaná a zobrazovaná v podobe kravy, alebo ženy s kravskými rohmi, titulovaná aj ako Slnečné oko, niekedy uctievaná aj v podobe stromov. Hapi mal iba dve povinnosti. Na jar sa prešiel v sprievode kňazov a kráľa po poliach, aby im zabezpečil plodnosť. Druhou jeho povinnosťou bolo, aby sa pri verejnom predvádzaní nejako prejavil, zabučaním, alebo zafŕkaním, čím dal kňazom podklady k veštbe o otázkach verejného a súkromného záujmu. V jeho mene kňazi prijímali obetné dary, čo mu prinášali zbožní veriaci z celého Egypta, a tiež honoráre za veštby.
Je neuveriteľné, že kult egyptského býka so Slnkom medzi rohmi z obdobia takmer 3000 rokov p. n. l. presne zodpovedá staroslovenskému sväteniu letného (ale aj zimného) slnovratu venčením rožného dobytka ešte v dobe nedávnej. Otázka znie, či Sloveni naozaj uctievali býka a či je o tom aj nejaký dôkaz. Odpoveď znie – áno.
Prvý dôkaz je slovenský jazyk a v ňom zachytená pohanská terminológia pretransformovaná na kresťanstvo –> býk (po latinsky býk = boccha) – bog, bohatý – býkatý (mať veľa býkov), teľa – telo, svätý – osvetlený, sláva – slnečná žiara, vôl – vladár, Parom – faraón, vykresať oheň – vzkriesiť, atď.
Ďalej sú to rozmanité výrazy pre býka, je ich naozaj mnoho –> býk, krava, vôl, tur, zubor, bujak, ale aj vŕšava (vršabha), ktorá v sanskrite znamená kravu. Toto veľké množstvo vypovedá o dôležitosti býkov.
Je neuveriteľné, ako slovenský jazyk plne reflektuje pojmy spojené s kultom Slnka, hoci tieto pojmy dnes majú už nové kresťanské významy. Je zarážajúce, ako sa v nás touto transformáciou úplne vymazalo niekdajšie pohanské povedomie, hoci skutočný význam slov je šokujúco napovedajúci. Môžeme smelo povedať, že kresťanstvo nám slovenstvo úspešne ukradlo.
Ďalší dôkaz je v arabských správach o Slovanoch. Gardizi za vlády gaznianskeho sultána Abd ar-Rašída (1050 – 1053) napísal rozsiahle historicko-zemepisno-geografické dielo Ozdoba dejín, v ktorom píše, že Slovania sú ctiteľmi býka, a hneď je k tomu poznámka od našich historikov: “Asi chyba v texte. Správnejšie by malo byť: Sú ctitelia ohňa. Porovnaj paralelný text u Ibn Rustu.” Nuž, či ctitelia býka, alebo ohňa, na veci to nič nemení, lebo je to jedno a to isté, len povedané dvomi rôznymi spôsobmi.
Ďalší dôkaz je archeologický. Pamätáte si, ako som písala, že egyptský býk Hapi mal na hlave trojuholníkovú škvrnu? Tak soška malého býčka práve s takouto trojuholníkovou škvrnou bola nájdená pri Štúrove, viď obrázok. Jedná sa o býka Hapiho? Podľa mňa áno. Doplnkovým dôkazom, že s Egyptom máme toho spoločného viac, ako si myslíme, môže byť mesto Théby, v ktorom sú sfingy Ammun-Ra. Théby boli hlavným mestom Egypta v strednom a novom kráľovstve a bolo postavené medzi rokmi 2055 pred n. l. až 395 n.l.. Théby máme ale aj my na Slovensku. Je to predsa Devín (Božie Mesto), najzápadnejšie miesto v Karpatskom venci. Devínov je vo východnej Európe veľa. Jeden Devín je aj v Sedmohradsku, dnešnom Rumunsku a volá sa dnes Deva.
Prečo dievčatá nosili na hlavách vence? Vence predstavovali symbol Slnka (svätožiaru, boha Svaroga, inými slovami Svargu, Žiarboha), ktoré svojím svetlom oplodnilo panenskú kravu, ktorá porodila osvetlené, čiže posvätné teľa, inými slovami býka, čiže boga, boha. Vence predstavújú symbol svätosti, svetlosti.
Je zaujímavé, že cudzinci nás Slovenov nazývali aj Vinidmi, Venetmi. Žeby v tom bolo zakliate slovo veniec? Možno áno, veď Sloveni žili navyše v Karpatskej kotline, ktorá má tvar koruny, venca.
Veniec pre Slovanov znamenal naozaj veľa a objavuje sa pri každej možnej príležitosti.
Nevesty sa pred vydajom venčili a po vydaji zase čepčili. Nevestám sa dáva veno (dar rodičov). Víly vili vence. Vence kladieme na hroby. Poznáme vence slávy. Pri dožinkoch sa robili vence pre gazdu. Naši veľkňazi boli venčení zlatými vencami (korunami), lebo to boli svätí muži, zástupcovia boha, býka, teda Slnka, na Zemi. Pri sobáši sa mladomanželia spájajú symbolom posvätnosti, dvoma zlatými vencami, prsteňmi. Prečo sa venčili rohy dobytka? Tým, že sa na letný slnovrat venčili rohy dobytka, pripomínalo sa počatie posvätného býka. Práve na letný slnovrat, sviatok plodnosti, kedy je Slnko najsilnejšie a najbujačivejšie, Slnko oplodnilo svojím svetlom, svojou slávou (slnečnou žiarou) panenskú kravu. Otázkou zostáva, prečo boli posvätné práve býky? Odpoveďou je, že nie býky ako zvieratá boli posvätné, ale skôr býky ako hory.
Naozaj naše hory niesli mená býkov. Alebo inými slovami, po býkoch boli pomenované hory.
Od slova tur je odvorené Turie, čo je slovenské slovo, ktoré väčšina Slovenov už nepozná a znamená vysokú skalnatú horu s ostrými štítmi. Aj Turiec je nazvaný podľa hôr, turov, ktoré ho obkolesujú. Aj naše Tatry sa nazývajú podľa turov. Po latinsky sa Tatry nazývajú Turtur, tak sú zachytené v Anonymovej kronike. Tur je tam zdvojený, lebo Tatry sú veľhory. Len pre zaujímavosť tartar po anglicky znamná zubný kameň. Keď hovorím o Tatrách, nemali by sme ich deliť na Vysoké a Nízke, ale na Vyšné a Nižné, lebo Tatry (tury) sú len jedny a rozdeľuje ich na severné a južné práve rieka Váh.
Podľa turov dostali názov aj náš Turiec, Turská skala, Záturčie, Turany, Velestúr, atď. Nie náhodou je teda Turiec obklopený skalnatými horami Malou a Veľkou Fatrou. Slovensko nie je jedinou krajinou, kde sa hory nazývali podľa turov. Gréci nazývali hory podľa taurov (grécky; taurus - býk), podobne aj Turci, ktorí majú tura dokonca vo svojom mene a dobre vieme, aké je Turecko hornaté. Aj Slovinci majú Taury – dokonca Vysoké a Nízke, podobne ako my Tatry.
Aj Ural je nazvaný podľa kráv. Urus znamená po latinsky tur.
Všimnime si, že aj tatranské Roháče súvisia s kravami, lebo sú nazvané podľa ich rohov.
Dokonca aj Karpaty súvisia s kravami, lebo sú nazvané podľa ich chrbtov. Karpaty sú jednoducho kravské Chrbáty.
Dokonca aj slovo Kriváň súvisí s kravou, lebo krivý a krava majú rovnaký koreň. Krava je vlastne nazvaná podľa toho, že je krivá.
Aj vŕšava je nazvaná podľa kravy, pretože, ako som už vyššie spomínala, vršabha v sanskrite znamená krava. Takže už rozumieme, prečo sa hrad Vršatec volá vršatec. Keď sa naň pozriete, vidíte skalnaté výstupky nad terén. (Všimnite si, že aj v slove terén je tur.) A tiež už rozumieme, prečo sa Varšava volá Varšavou. Určite je pri nej nejaká vŕšava, nejaký kopec, na ktorom bolo možno hradisko.
Tury (hory) a posvätný tur (býk) Hapi.
Tury (hory) a posvätný tur (býk) Hapi.
Otázka je, prečo sa hory začali nazývať podľa turov a kráv. Určite preto, že sa na ne podobali.
Keď si teraz predstavíme proces oplodnenia panenskej kravy slnečným svetlom, vidíme, že každé ráno Slnko vychádza na východe spoza hôr, horských chrbtov alebo rohov, a svojimi teplými a svetlými lúčmi oplodňuje panenskú (Panóniu??) Matku Zem, po latinsky Terru, čiže kravu, vďaka čomu je na Zemi život, lebo život bol svetlom ľudí, ako napísal Ján vo svojom evanjeliu. Každé jedno ráno objavoval sa na oblohe posvätný symbol Slnka medzi horskými štítmi, sťa býčimi rohmi. Bol to presne ten symbol, ktorý mal býk Hapi na hlave – kotúč Slnka medzi rohmi. Zrodil sa posvätný býk, tur. Na letný slnovrat bola táto oplodňovacia moc najväčšia a preto sa slávila.
Keď spomínam Jána, mala by som povedať ešte niečo. Mám totiž silné podozrenie, že Ján ukradol do svojho evanjelia mnohé myšlienky práve od Slovenov. Vedie ma k tomu hneď niekoľko stôp. Po prvé, Ján napísal svoje evanjelium v Byzancii. Slovania tam vtedy podľa oficiálnej historiografie údajne ešte nemohli žiť, no my vieme, že mohli. Po druhé, keď k nám priniesli Cyril s Metodom prvý slovenský text, bolo to práve Jánove evanjelium. Prečo práve toto? Myslím si, že preto, lebo sa najviac podobalo na staroslovenskú náuku o svetle a Bohu. A prečo sa najviac podobalo? Lebo bolo zo staroslovenskej náuky odpísané. Ako vieme, začiatok Jánovho evanjelia znie:
“Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Toto (Slovo) bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo. V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí. To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila.” My však už vieme, že slovo = sláva a že boh = býk. Preložme si to teda do staroslovenského jazyka:
“Na počiatku bola Sláva (slnečná žiara) a Sláva bola u Býka a Býk bol tá Sláva. Táto (Sláva) bola na počiatku u Býka. Ňou povstalo všetko a bez Nej nepovstalo nič, čo povstalo. V Nej bol život a život bol svetlom ľudí. To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila.” Vidíme, že nám to celkom dobre dáva zmysel. Ján mohol tieto slová mať od nás, Slovenov.
Keď hovorím o kradnutí, musím ešte spomenúť židov. Mám opäť silné podozrenie, že ideu o ich zasľúbenej Zemi si takisto požičali od nás, Slovenov. Ak si zoberieme, že Karpatská kotlina má unikátny, na Zemi neopakovateľný, takmer dokonalý tvar kruhu, venca, a ak si to spojíme s tým, ako veľmi bol veniec posvätný u našich predkov, môžeme povedať, že Karpatská kotlina bola pre našich predkov Zasľúbená Zem, inými slovami Sľúbená Zem. Ak si zoberieme, že sľub je vlastne to, keď dáme niekomu slovo (je tam betatizácia b na v, ako v prípade hrb versus hrvoľ, alebo hrb versus hriva), tak Sľúbená Zem je vlastne Slovená Zem, Slovenská Zem. Ale možno je sľub odvodený od ľúbiť a jednalo sa najmä o sľuby vernosti medzi milencami alebo panovníkmi. Nie nadarmo ruský kronikár Nestor kládol pôvod Slovanov do zasľúbenej Zeme v Karpatoch. O túto zem boli vždy najväčie boje, lebo bola v strede, na križovatke ciest a mala úrodnú pôdu, veľké rieky, niekoľko mezopotámií, čiže medziriečí, kde sa výborne darilo poľnohospodárstvu. Ak niekto porovná slovenský slovník s latinským a gréckym, určite by sa tieto jazyky tak nepodobali, keby pravlasť Slovanov bola niekde v pripiaťských močiaroch. Zasľúbená Zem je vždy panenská, z čoho môže byť názov Panónia ako synonymum pre Slovenskú Zem. Po príchode kresťastva sa ochrankyňou Moravy, neskôr Slovenskej Zeme premenovanej na Uhorsko, stala panenka Mária, ktorá mohla byť vnímaná ako kresťanská reflexia panenskej kravy, podľa ktorej bola možno nazvaná Panónia.
Vráťme sa teraz naspäť k slnečnému kotúču a býčím rohom.
Slnečný kotúč medzi býčími rohmi
V 7. čísle Krás Slovenska z roku 1982 vyšiel článok pod názvom Pohrebisko veľkomoravského ľudu, v ktorom autorka PhDr. Mária Rejholcová podáva správu o archeologickom prieskume veľkomoravského pohrebiska v obci Čajakovce pri Nitre, časť Kostolné. Toto pohrebisko pochádza z obdobia 9. – 12. storočia, rozprestiera sa na rozlohe 12000 m2 a preskúmaných bolo na ňom 701 hrobov.
Píše, že hoci sa jedná o kostrové hroby typické pre pochovávanie podľa kresťanského rituálu, prevažná väčšina hrobov je situovaných v smere západ-východ, pričom hlava zosnulého je uložená na západe, aby keď sa znovu prebudia do života, ich pohľad bol upretý východ slnka – k symbolu života. Túto orientáciu dodržiavali aj v neskoršom období v hroboch na kresťanských cintorínoch.
Na pohrebisku v Čakajovciach nadpolovičná väčšina pochovaných je v smere severozápad-juhovýchod, alebo severoseverozápad-juhojuhovýchod. Tieto odchýlky od základného smeru orientácie súvisia s východom slnka v deň pohrebu, v tom-ktorom ročnom období, pretože slovenský dedinský ľud, ktorý každodennú prácu začínal s východom Slnka, veľmi dobre poznal, na ktorom mieste v jednotlivých ročných obdobiach Slnko vychádza. Najvyššia úmrtnosť bola v jarných a jesenných mesiacoch. Stretávame sa aj s opačnou orientáciou, keď nebohý je pochovaný s hlavou na východ – to súvisí pravdepodobne (údajne) s vyšším sociálnym alebo spoločenským postavením nebohého, pretože tieto hroby boli bohato vybavené šperkami, zbraňami, alebo inými predmetmi. A teraz prichádzame k tomu, prečo pohrebisko v Čakajovciach spomíname. V hroboch sa nachádzali početné pamiatky materiálnej kultúry, najmä osobný šperk, predmety dennej potreby, súčasti odevu, výstroj a výzbroj príslušníkov vojenskej vrstvy a milodary, ktorými pozostalí zomrelého vybavili na posmrtný život. Medzi šperky patria najmú náušnice, nákrčníky z bronzových drôtov, náramky a prstene. Krk sa tiež zdobil náhrdelníkmi z pestrofarebných korálikov zo skla, sklenej pasty, ale aj z polodrahokamov, niekedy spestrené liatymi polmesiacovými, medailónovými, alebo srdcovitými záveskami a mušľami kauri. Jeden taký prívesok je v článku aj odfotografovaný a je nazvaný ako honosný náhrdelník s polmesiacovým závesom. Toto mohol napísať iba niekto, kto síce študoval archeológiu, no nie históriu a tak si nevedel spojiť, že jedna a jedna sú dve. V skutočnosti totiž tento prívesok predstavuje Slnko medzi spojenými býčimi rohmi. Z toho jasne vidno, že kult posvätného býka, do ktorého bolo vtelené Slnko, bol aj u nás a prežíval ešte dlho po oficiálnom obrátení sa Slovenov na kresťanstvo. Sloveni sa teda klaňali neutrálnemu Slnku, ktoré na všetkých ľudí svietilo rovnako, no potom prišli Cyril s Metodom, aby nám sem doniesli cudzorodý kult. Zakázali slovenské mená a nanútili nám biblické, vyťali posvätné stromy, znesvätili posvätné háje a na miestach posvätných svätýň nastavali kostoly.
 |
| Honosný háhrdelník s polmesiacovým závesom z veľkomoravského pohrebiska z Čakajoviec vyjadruje v skutočnosti Slnko medzi spojenými býčimi rohmi. |
Prečo sa na letný slnovrat plodilo?
Už som spomínala, že na letný slnovrat mladí ľudia vo veľkom kopulovali a oddávali sa sexu. Je to prirodzené, veď Slnko v tejto dobe rozhorúči telá, všetky hormóny sú nabudené, telá sa potia a vydávajú omamné zápachy. Naši predkovia si už dávno všimli, že Slnko nám pripravilo geniálny kalendár a rytmus života, len ho bolo treba pochopiť a poslúchať.
Ak si spočítame, kedy sa narodí ľudské dieťa počaté na letný slnovrat, zistíme, že to je až na pár dní zhodné so začiatkom jari. Je to náhoda, alebo boží zámer? Ani jedno, ani druhé. Svet sa proste utriasol takým spôsobom, že živočíchy sa prispôsobili jeho rytmu. Darwin to nazýval evolúciou. A kto udáva tento rytmus? No predsa Slnko. Preto naši predkovia velebili prírodno-kozmologické Slnko. Teraz sa ešte povenujme spomenutým staroslovenským menám.
Už vieme, že staroslovenské náboženstvo bolo vlastne slnečné náboženstvo. Vieme, ako veľmi naši predkovia velebili Slnko a čo pre ich úrodu znamenalo, keď sa toto Slnko prebúdzalo, rodilo, stávalo, rástlo a pribývalo. Boli to plné žalúdky a prosperita. Iba tak mohla ríša rásť. A z toho máme aj slovenské mená.
Budislav bol ten, čo bol nazvaný podľa prebúdzajúcej sa slávy, sálavy, slnečnej žiary.
Radoslav alebo Rodan bol ten, čo bol nazvaný podľa narodenia Slnka.
Stanislav bol ten, čo bol nazvaný podľa stávajúceho Slnka.
Rastislav bol ten, čo bol nazvaný podľa rastúcej slávy, sálavy, slnečnej žiary.
Pribyslav alebo Pribina (mal by byť s ypsilonom po b) boli tí, čo boli nazvaní podľa pribúdajúcej slávy, sálavy, slnečnej žiary.
Bratislav alevo Vratislav bol ten, čo bol nazvaný podľa slnečného obratu, čiže slnovratu.
Svätopluk bol ten, čo bol nazvaný podľa Veľkého Blkotu, ohňa, Veľkého Množstva (slávy, resp. sálavy). Svätý znamená Veľký.
Miroslav bol ten, čo bol nazvaný podľa Slnečnej Slávy, lebo mir je synonymum pre Slnko.
Vladimír bol ten, čo bol nazvaný podľa Býko-Slnka, Volo-Slnka.
- Vyňato z textu Blaženy Ovsené 'Vence a tury'
